Óda na STRES (časť šiesta)

Grétkin denník / 29. 11. 2019

Alebo keď je toho nad hlavu... ,Fúúú, asi som fakt úspešná!´ povedala som si, keď mi počas pondelka prišla už piata ponuka na moje dizajnérske služby. Bola som šťastná. Kde-tu ma však začínal omínať pocit, že som si toho na plecia zobrala priveľa. ´Ale, to zvládnem, decká sú zdravé, ja som v pohode,´chlácholila som dotieravé myšlienky. Vtom mi zavolal starší syn. „Mami, príď po mňa do školy, mám horúčku.“

Vyskočila som zo stoličky, akoby ma obliala ľadová sprcha. Vezúc maróda k lekárovi, zastavila som sa po mladšieho drobca do škôlky. „Váš syn má 39,4˚C, práve som mu domerala teplotu,“ privítala ma učiteľka.

Cítila som, ako blednem a v hlave mi začala bzučať na plné pecky óda na stres. Náš najmladší má totiž prvotriednu fóbiu z bielych plášťov. Mnohé vyšetrenia sa neuskutočnili, pretože sa pri nich správal, akoby naňho útočila divá šelma. Skákal, škriabal, syčal, hrýzol a neuveriteľne silno vrieskal.

Hneď ako sme vošli do preplnenej čakárne, zbystril. Sestričku som upozornila, že potrebujeme zvlášty prístup. Oznámila mi však nekompromisne, že na to TERAZ nie je čas. A tak, aby sa bežiaci pás vyšetrovania u lekárky nespomalil, musel sa môj, do pol pása vyzlečený syn pozerať na to, ako malému dievčatku pichajú injekciu.

Opäť mi dokázal, že brániť sa vyšetreniu vie úchvatne. Keď bolo po všetkom, zmorení sme vychádzali z ambulancie. Zrazu za mojím chrbtom zaznel zvučný hlas sestričky, ktorý sa rozliehal čakárňou plnou naprasknutie:

„Takú neschopnú mamu som už dávno nevidela!“ Všetkým bolo jasné, že hovorí o mne! A keď som sklonila bezmocne hlavu, zachytila som vyčítavý pohľad svojho štvrrročného syna, ktorý vyjadroval jediné: ´Mama, zradila si ma!´

„Ahoj mami, prosím prídi, malí sú chorí a ja musím pracovať,“ žobronila som. V podvečer som ju už čakala na stanici. „Dáme si pikolo?“ privítala ma so žiarivým úsmevom zostupujúc po schodíkoch autobusu. Celkom som sa potešila, že sa nemusím hneď vrátiť do domáceho lazaretu.

V kaviarni si nefalšovane vychutnávala, podľa jej slov čertovsky dobrý nápoj. Po chvíli mňamkania zasvätene vyhlásila: „Si predstav, že som si chcela kúpiť v obchode picolo v sáčku a nikde ho nemali.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela a utrúsila:

„Mami, pikolo si v potravinách nekúpiš.“ „Grétka, ale mne tak chutí,“ nedala sa. „Zoženieš mi ho?“ Prvýkrát v ten deň som sa schuti zasmiala a snažila sa milovníčke kávy vysvetliť to úžasné tajomstvo, že pikolo si môže pripraviť z každučkej mletej kávy.

Večer sa chalanom trochu uľavilo a tak som sa pustila do usilovného budovania kariéry bytovej dizajnérky. V pošte som si našla mail s odkazom od kamoša: tu je nový Sting. Pustila som si muziku a robota išla prekvapivo odruky. „Miláčik,“ zavolala som pred polnocou na muža. „Púšťam si nový album Stinga, ale mám pocit, že už nie je to, čo býval.

Všetky pesničky má na jedno kopyto!“ Chvíľu pri mne počúval, potom ma sústrastne pohladil po vlasoch so slovami: „Dnes si toho mala nad hlavu, však?“ Spýtavo som sa na neho pozrela. „Počúvaš dookola tú istú pesničku!“ To nie je možné, ja som si nevšimla, že mi dve hodiny vyhráva la-la-la ten istý refrén?

Možno mi neuveríš milý denníček, ale v tú neskorú nočnú hodinu, mi už do smiechu nebolo...

Tvoja Grétka

Košík je prázdny

Óda na STRES (časť šiesta)