Pretože som dokonalá (časť deviata)

Grétkin denník / 29. 11. 2019

Dlho som sa pripravovala na narodeniny nášho malého škôlkara. Psychicky. Môj syn sa totiž hrdil pomyselnou pečiatkou „v kolektíve obľúbený“ dokonca „veľmi obľúbený“. Až do tej osudnej oslavy som si myslela, že je to výhoda. Každé ráno ma čakal za prahom škôlky ten istý scenár. Len čo sa za ním zjavil môj štvorročný syn, tlupa asi dvanástich detí zbesilo výskala a vrhla sa mu nadšene v ústrety.

Vždy som na chvíľu mala pocit, že viem, ako sa cítia mamy hollywoodskych megahviezd. A minútku som sa aj ja kúpala v sláve môjho malého šintra. Lenže deň pred narodeninovou oslavou ma premkla hrôza.

Zajtra totiž budú tieto detičky rovnako utešene vyčínať v našom novučičkom dome. Tušila som, že tradične založení starí rodičia podobný útok roztopašnej detskej energie bez následkov neprežijú.

Premkli ma pocity zodpovednosti a dokonalosti a pod ich vplyvom som sa rozhodla urobiť malému hneď dve oslavy. Že som sa precenila mi naznačila rúra, ktorá neúprosne spálila korpus na tortu. Pokračoval šľahač, ktorý namiesto hladkej plnky vyrobil čosi čudné, plné hrudiek. Improvizované pohostenie zachránili rýchlo ukuchtené horúce maliny s pravou šľahačkou.

V nestráženej chvíli však milé detičky zhodili krvavočervené ovocie na nový koberec a vyzdobili ním aj žiarivo bielu maľovku. Nakoniec celý katastrofický deň zavŕšil miniohňostroj, ktorý sa namiesto na dvore spustil už v zimnej záhrade. Zničil niekoľko poriadne drahých skiel, no najviac si to odniesol svokrin vzácny oleander, ktorý u nás pokojne čakal na teplejšie dni.

Decká synovu žúrku ohodnotili pochvalným vreskotom. Ja som s podlomenými kolenami a psychickýcm zdravím uvažovala o tom, že sadnem do auta a už nikdy sa nevrátim.

Vzchopila som sa však a neušla. Do rána som nachystala oslavu číslo dva. Tentokrát rúra pod hrozbou vyhodenia upiekla fantastickú sacherku a oleander sa začal tváriť, že to možno prežije. Na oslave, plnej najstarších členov našej rodiny sa obaja synovia dokonale nudili.

Ja som sa po obsluhovacom maratóne takmer nemobilných hostí a na pokraji zrútenia zvalila na pohovku. „Srdienko,“ prihovorila sa mi deväťdesiatročná babička a zahľadela sa do mojich červených, vyčerpaných očí. „A prečo si musela robiť tomu nášmu špuntovi až dve oslavy?

Veď si sa úplne zničila!“ Namiesto pochvaly ku mne prehovorila životná múdrosť. „No vidíš babi,“ vzdychla som si. „To všetko preto, že som dokonalá. Uhm,“ opravila som sa. „Že túžim byť dokonalá.“ „Ááááááá,“ súhlasne pokývala hlavou posiatou šedinami. „Šak tieto rozmary ťa časom prejdú,“ usmiala sa a sprisahanecky na mňa žmurkla.

Košík je prázdny

Pretože som dokonalá (časť deviata)